Prístup k ťažkostiam a nepríjemným emóciám
Keď prežívame zložité situácie, zažívame zmätok a náročné emócie. V takýchto chvíľach je často naša myseľ zahltená, máme tendenciu premýšľať o ťažkosti, ktorú prežívame, stále dookola a situáciu príliš analyzovať.
A máme snahu vyriešiť to – odstrániť problém, čo najskôr, zbaviť sa ťažkosti a mať sa zase dobre. Namáhame sa a vkladáme veľa energie do premýšľania a do toho, aby sa vec vyriešila. Deje sa to úplne automaticky, často mimo nášho vedomia a mimo našej kontroly.
Občas tento prístup môže fungovať, ale väčšina nepríjemných vnútorných stavov alebo emócii sa nedá vyriešiť úsilím. Keď zažívame v živote niečo zložité , často to nevieme urýchliť. Úsilie v tomto prípade pôsobí skôr kontraproduktívne, lebo si ním pridávame ďalšiu vrstvu ťažkosti.
Čo vieme urobiť, je vytvoriť priestor pre pocity, aby vyšli na povrch a mohli byť uznané a prežité. Vypočuť si ich, porozumieť im a môžeme sa s nimi dokonca aj spriateliť. Potom ich časom môžeme nechať odísť. Niekedy to ide rýchlo, niekedy to trvá dlhšie. To, ako dlho tu pocity budú, nevieme ovplyvniť alebo kontrolovať. Vieme však vytvoriť prostredie, kde pocity a emócie môžu byť vypočuté. A dôverovať tomu, ako sa veci dejú.
Ak sa chceme dostať preč z večného kolobehu premýšľania a riešenia vecí, môžeme sa obrátiť k prítomnému okamihu –obrátiť sa k svojej skúsenosti priamo – zmyslami zachytiť, čo sa práve deje, uvedomiť si svoj dych, obrátiť sa k svojmu telu a k tomu, ako pocity prežívame v tele.
Zároveň môžeme byť k sebe láskaví. To, čo prežívame, je ľudská skúsenosť. Čo by ste povedali svojmu najlepšiemu priateľovi, keby prežíval, to čo vy?
Ak chcete, môžete si vypočuť mediáciu R.A.IN., ktorá pracuje s dovolením, so skúmaním pocitov v tele a tiež so súcitom k sebe.
Tento prístup vyžaduje istú prax, nemusí sa to podariť na prvý krát. Dôležité je začať v malom, teda nezačať príliš náročnými ťažkosťami. Je dobré trénovať najprv na menších alebo stredných ťažkostiach a pri emóciách s nie príliš silnou intenzitou. A dovoliť si učiť sa tomuto prístupu pomaly, v malých krôčikoch.
Keď sme uväznení v príliš silných emóciách môže pomôcť na chvíľu sa od nich odpútať a postarať sa o seba tak, ako sme zvyknutí – urobiť akúkoľvek aktivitu, ktorá na nás pôsobí upokojujúco.
Autor článku Eva Zavacká
Pôvodne bol článok publikovaný na www.mindmoments.sk
Ako pracovať s pozornosťou vo svete plnom rozptýlení
Udržanie pozornosti vo svete rozptyľovania je pre nás všetkých náročné. Pri akejkoľvek aktivite nás takmer zaručene vyruší nečakaná správa na mobilnom zariadení a často pri nej cítime potrebu reagovať ihneď, čo vyvolá kolotoč ďalších správ. Alebo rôzne sociálne siete vťahujú našu pozornosť do svojho vlastného života. Alebo nám jednoducho myseľ odbehne sama, čosi nás donúti pozrieť si telefón aj keby sme nemuseli.
Obrázok skupiny priateľov alebo rodiny pri stole v reštaurácii, kde namiesto rozprávania sa každý venuje pozornosť svojmu mobilnému zariadeniu a jeho svetu, je dnes už pomaly štandardom.
O vplyve tohto spôsobu života na naše prežívanie, efektivitu, úroveň stresu a duševné zdravie sa toho popísalo už veľa.
Čo sa s tým však dá robiť? Ako riadiť svoju pozornosť vo svete neustálych podnetov?
Celý deň sme vystavovaní výzve ako sa nestratiť vo svete externých vyrušení alebo svojich vlastných nutkaní a myšlienkových pochodov. Zhruba dve tretiny odbiehania pozornosti sú totiž zapríčinené internými podnetmi, nie externými. Teda pozornosť nám odbehne úplne sama, a my sa stratíme v cykle svojich myšlienok, ktoré sú automatické a unášajú nás niekam, kde sme často vôbec nechceli byť.
Poďme sa teda pozrieť na to, ako pozornosť funguje. Môžeme sa odraziť od jednoduchých princípov:
To, čomu venujeme pozornosť určuje našu skúsenosť.
Náš život je súborom našich skúseností.
Zmena vzťahu k svojej pozornosti teda ovplyvní náš život.
Ak nechceme nechať, aby automatické odbiehanie našej mysle riadilo naše životné skúsenosti, môžeme sa naučiť venovať trochu pozornosti svojej Pozornosti.
Čo o pozornosti vieme?
Nie je stabilná. Vieme, že pozornosť neustále „behá“. Odbieha, vracia sa, uteká. Kde sa naša pozornosť obvykle pohybuje? Privádza podnety do vedomia v niekoľkých „svetoch“: svet našich zmyslov – to, čo vidíme, počujeme, cítime nosom, chuťovým vnemom, dotykom. Ďalší je svet nášho tela – čo vnímame alebo cítime v tele? A potom tu máme veľký svet našej mysle a myšlienok.
Môžete sa na chvíľu zastaviť a uvedomiť si kde je vaša pozornosť práve teraz, pri čítaní tohto článku? Iba si to tak všimnite.
Ak sa staneme vedomými si toho, kde naša pozornosť je, získame väčšiu schopnosť niečo s tým robiť, teda ju regulovať.
Ak vám počas akejkoľvek aktivity (práca, rozhovor, počúvanie hudby, čítanie) pozornosť odbieha je to prirodzené a môžete urobiť dva kroky: 1. uvedomte si kde vaša pozornosť je 2. priveďte ju tam kde bola predtým. Znie to celkom jednoducho, však? Prečo sa nám to však často nedarí?
Stále častejšie sa stretávame s tým, ako dnes ľudia nie sú schopní čítať knihu alebo dočítať článok alebo si užiť napríklad masáž. Lebo pozornosť im jednoducho odbieha, zamotajú sa vo svojich myšlienkach alebo ich vtiahne iný podnet.
Kedykoľvek však máme možnosť vrátiť sa do prítomného okamihu. Jednoducho sa vrátiť ku svojej obľúbenej „kotve pozornosti“ – pre niekoho je to telo, pre niekoho dych, pre niekoho napríklad počúvanie zvukov okolia. Stačí sa zastaviť, uvedomiť si, čo cítim v tele, započúvať sa do zvukov okolia, poobzerať sa okolo a sme „späť“. Nepotrebujeme nič špeciálne, tieto „nástroje“ máme so sebou stále. Môžete aj trochu experimentovať a vyskúšať viaceré kotvy pozornosti, aby ste zistili, ktoré vám najviac sedia.
Môžete si tiež uvedomovať svoje telo v pohybe, napríklad pri prechádzke, či všímavo robiť akúkoľvek aktivitu. Príležitostí máme každý deň neúrekom, stačí si spomenúť.
Ak chceme robiť niečo pravidelnejšie, môžeme pravidelne robiť krátke mindfulness cvičenia. Stačí sa zopár minút denne snažiť zamerať pozornosť na niektorú kotvu (dych, počúvanie zvukov, telo), všimnúť si keď odbehne a jemne ju vracať späť. Môžeme si všimnúť, aj kam nám pozornosť odbehla a pomenovať si to. Ak máme pocit, že sa nám to nedarí, alebo že nám pozornosť odbieha veľmi často, je to to úplne prirodzené a mali by sme byť k sebe láskaví. Cieľ tohto cvičenia nie je totiž, aby mám pozornosť neodbehla. Zámerom je jednoducho si všímať kedy nám pozornosť odbehne, a jemne ju vracať späť.
Znie to ako jednoduchá a nudná prax, ale môže byť veľmi užitočná. Napríklad, keď nám pozornosť začne sama odbiehať a zamotáme sa v cykle úzkostných alebo depresívnych myšlienok, z ktorých nevieme vystúpiť. Lebo naša pozornosť je v nich úplne automaticky.
V týchto chvíľach je zručnosť všimnúť si, kde som a vrátiť sa späť do prítomnosti nesmierne užitočná.
Lebo to, kde naša pozornosť je, určuje našu skúsenosť a kvalitu nášho života.
Autor článku Eva Zavacká
Pôvodne bol článok publikovaný na www.mindmoments.sk