„Nie, vôbec mi to neprekáža, ja si budem robiť svoje ako keby ste tu ani neboli,“ odpovedal nám pracovník a keď sa na jeho tvári s črtami a pokojným vyžarovaním severana objavil úsmev, mysleli sme si, že pozorovanie aj následný rozhovor prebehne v takejto pokľudnej atmosfére.

Pozorovanie, počas ktorého pracovník vymieňal súčiastky na elektrickom zariadení, sa skončilo a kolega – interný kouč vo fáze tréningu, požiadal o možnosť viesť krátky rozhovor s pozorovaným pracovníkom o tom, ako prebiehala práca z jeho pohľadu s dôrazom na uplatnenie nástrojov na prevenciu ľudských chýb. V rozhovore nám porozprával ako zabezpečil priebeh prác z pohľadu nástrojov bezpečnosti. Keď sme v závere rozhovoru prešli k otázke, aké vidí možnosti zlepšenia celého postupu, dynamika rozhovoru sa zvýšila. Do prejavu pokojného severana začal vstupovať írsky temperament v momente, keď hovoril o svojom názore ako by sa dala zabezpečiť vyššia efektívnosť a bezpečnosť na seba nadväzujúcich procesov. Zaujatie s akým hovoril a zasadzoval za zlepšenie postupov prezrádzalo, ako mu záleží na tom, aby veci v spoločnosti fungovali tým najlepším spôsobom.

Bude to pozorovanie fungovať?

Spomínam túto skúsenosť preto, lebo obava, že pracovníci, ktorých budú interní kouči pozorovať, budú odmietať rozhovor a vôbec celé pozorovanie, sa na tréningoch koučingu, objavuje často. Sama som mala možnosť zúčastniť sa mnohých pozorovaní s účastníkmi projektu a moja skúsenosť s reakciami „pozorovaných“ bola bez výnimky pozitívna. Veľmi radi porozprávali o svojej práci, skúsenostiach, názoroch a väčšinou aj vedeli zhodnotiť, čo by sa dalo zlepšiť. Nakoniec, veď v našej super rýchlej dobe, je vzácne ak nás niekto sústredene počúva a premýšľa nad tým, čo hovoríme, ako vidíme a hodnotíme situáciu. Práve toto je jeden z predpokladov úspechu koučingu: keď vás niekto počúva s empatiou a dáva otázky, ktoré podnecujú premýšľanie o veciach z nových uhlov pohľadu, vaša schopnosť presne vyhodnotiť situáciu a nájsť kvalitné riešenia sa významne posilňuje.

Kontrolovať vieme len to, čo si uvedomujeme.

Koučing prináša do firiem novú kultúru, kultúru rešpektu, partnerstva a zodpovednosti, ktorá nahrádza kultúru obviňovania a hľadania vinníkov. Mnohé štúdie realizované v organizáciách ukázali, že kultúra obáv a strachu navodzuje pracovníkom nadmerný stres a bráni rozpoznaniu a najmä priznaniu si chýb. Ak manažér používa koučovací štýl, musí na chvíľu zabudnúť na to, že má prinášať správne odpovede a riešenia, ale namiesto príkazov a doporučení sa zameriava na to, aby dával správne otázky. Aké sú to tie správne otázky? Tie, ktoré pomáhajú pracovníkom lepšie si uvedomovať svoje konanie a tým ho dostávať pod vedomú kontrolu. Tu by som rada citovala slová guru v oblasti koučingu, Johna Whitmora: „Kontrolovať môžem len to, čo vnímam. Čo nevnímam a neuvedomujem si, kontroluje mňa“. Presne tomuto cieľu majú slúžiť koučovacie rozhovory, ktoré prebiehajú po pozorovaní prác. Zamestnanci SE sú profesionáli, ktorí rozumejú svojej práci, koučing má podporiť „iba“ to, aby všetky schopnosti, skúsenosti a poznatky mali pod vedomou kontrolou a vedeli ich v správnych okamihoch uplatňovať.

Môžem koučovať kolegov, ktorých práci nerozumiem?

Táto otázka odkrýva obavu, s ktorou sa potrebujú budúci kouči vyrovnať a prekonať ju. Ťažko sa vysvetľuje, že kouč nie je inštruktor ani audítor, nemusí byť expertom a pritom môže účinne pomôcť iným, aby zvýšili svoju profesionalitu. Veľa o tomto diskutujeme na tréningoch. Veľmi ilustratívne sú príklady zo športu, kde sa napríklad traduje skúsenosť jednej tenisovej školy, v ktorej pri letnom nečakanom návale záujemcov o tenisové tréningy, našli zaujímavé riešenie. Požiadali svojich lyžiarskych trénerov, aby nastúpili ako tréneri tenisu. Keďže väčšina z nich tenis nehrala, nemohli dávať presné inštrukcie ako nabiehať na return, pod akým uhlom udrieť a podobne, ale sústredili sa na to, aby si ich zverenci lepšie uvedomovali svoje telo a pohyby a sami prišli na to, kedy sú ich údery úspešné a o ktoré silné stránky sa pri hre môžu opierať. Výsledok tohto vynúteného experimentu bol prekvapivý pre všetkých zúčastnených, zverenci inštruktorov – lyžiarov urobili výraznejší pokrok v hre než zverenci tenisových inštruktorov. Dá sa povedať, že lyžiari nemohli inštruovať a navádzať ako veci robiť správne, ale museli sa nechtiac uspokojiť s koučingom. Môj priateľ kouč má osobnú skúsenosť s tým, ako ho počas konferencie, učil hrať tenis samotný sir Whitmore, bez toho aby mu dal jednu expertnú inštrukciu. Spomína na to, ako na silnú a zaujímavú životnú skúsenosť.

Prečo sa koučingu darí

Niektorí manažéri na tréningu keď som rozprávala o skúsenosti z tenisovej školy, uznanlivo prikyvovali, iní neveriaco krútili hlavami, až jeden z nich – Peter, povedal: „ale to sedí, veď v šesťdesiatich rokoch sedel na lavičke kanadského hokejového tímu páter Bauer a ten asi nikdy nebol profesionálnym hokejistom…“ Tak toto bolo oveľa silnejšie ako keby som začala ja uvádzať ďalšie príklady a dôkazy o tom, že kouč môže pomôcť niekomu zdolať vrcholy, na ktoré on sám nikdy nevyšiel. Žiaden príklad však nie je taký silný ako vlastná skúsenosť a tou ma potešila jedna dvojica manažérov –koučov v Mochovciach, jeden z nich bol strojár a druhý elektrotechnik. Zhodou okolností pozorovali a viedli koučovací rozhovor po práci, ktorá bola strojárskeho zamerania a tiež po práci na elektrickom zariadení. Keď sme sa po tom, čo urobili koučovací rozhovor rozprávali, tak jeden z nich – odborník elektrotechnik, prekvapene skonštatoval: „Mne sa omnoho lepšie viedol ten koučovací rozhovor, keď to nebolo v mojom fachu. Keď som hovoril s elektrikármi tak som len rozmýšľal ako v otázke odborne správne všetko pomenovať , myslel som viac na technologický postup, terminológiu … “ Keď to takto povedal a druhý kolega sa pridal s podobnou skúsenosťou, bola som šťastná, že som to nemusela povedať ja, ale že sú to ich úprimné slová, vychádzajúce z vlastnej skúsenosti. Lebo presne v tomto je zámer a podstata koučovania aj v Slovenských elektrárňach: Ak človek povie sám, ako prebiehala činnosť , ktorú vykonával, zamýšľa sa nad tým a pomenuje, čo by sa dalo zlepšiť tak je isté, že si to lepšie zapamätá, prejde mu to hlbšie „pod kožu“ a navyše cíti omnoho väčšiu zodpovednosť za svoje slová a skutky, ako keby to isté povedal niekto iní, kto sa pri ňom zastaví. Koučovanie navyše prebúdza a posilňuje schopnosť, lepšie si uvedomovať seba, čo a prečo robíme a nedovolí nám skĺznuť do mechanického bezmyšlienkového vykonávania činností .

Každý robí to, čo najlepšie vie

My, externí kouči, ktorí pracujeme v projekte, si pravidelne vymieňame skúsenosti o tom ako sa nám darí v projekte rozvíjať interných koučov a môžem povedať, že v našich skúsenostiach výrazne prevažujú tie pozitívne. To znamená, že vidíme od jedného k druhému koučingu pokroky a zaujatie pre zlepšovanie koučovacích zručností. Vidíme aj zmysel tejto práce, čo je pre nás veľmi dôležité. Vnímame, že najčastejšou obavou je obava ako budú pozorovaní pracovníci reagovať na pozorovanie a rozhovor. Už v úvode rozhovoru som spomenula, že realita je lepšie, ako pozorovatelia odhadujú. Na začiatku projektu si pocity pozorovaného chcela overiť aj kolegyňa – interná koučka a pred začiatkom pozorovania položila otázku: „Nevadí Vám to, že Vás teraz budeme viacerí pozorovať?“ Pozorovaný pracovník nezaváhal a priateľsky odpovedal: „Nje, šak, každý robíme čo víme…vy víte kukat a já zasa vím zvárat“. A všetko bolo vyjasnené, každý mohol pokračovať v svojej práci.